Ako Novoťania kostol zjedli

Keď starý drevený kostolík, ktorý postavili dávni predkovia z jedľového dreva dosluhoval, Novoťania sa rozhodli postaviť si nový, onakvejší kostol, aký už mali okolité obce. Ale chudobná obec s chudobnými obyvateľmi nemali toľko peňazí, ktoré by vystačili na stavbu nového kostola. Veď nový kostolík mal byť už murovaný, aby mu neublížil oheň, ktorý bol častým hosťom v oravských drevených dedinách. Obrátili sa o pomoc k Oravskému panstvu, ktoré bolo patrónom všetkých oravských kostolov. Ale Oravské panstvo nechcelo na nový kostol dať ani groš, kým ešte starý drevený kostolík dobre slúži.

Keď sa pán richtár s ostatnými vyslancami z dediny vrátil z Oravského hradu s takou zlou správou a predostrel ju vybraným múdrym mužom, ostali ako obarení. Toto od panstva nečakali, veď verne panstvu slúžili, robotovali, platili dane.

Iné dediny by po takej odpovedi možno na stavbu kostola zabudli. Ale nie Novoťania. Tí dali hlavy dokopy, veď viac hláv, viac rozumu a keď sa rozchádzali, už vedeli, čo urobia. Chytili sa práve toho, že panstvo nepodporí stavbu nového kostola , kým bude starý slúžiť. Špekulovali, ako by skazu dreveného kostolíka urýchlili,  ale kostol bol z jedľového dreva a hrozilo, že vydrží ešte dlho. Jedni navrhli podkopať základy, aby sa kostolík zrútil, iní vybrať spodné drevá, aby sa narušila celá stavba. Najstarší a najmúdrejší Novoťania však pred takým činom varovali:

-Nie tak, nie. Treba to urobiť takým spôsobom, aby nás nikto nemohol obviniť, že sme sami pomohli kostolu ku skaze. Za taký čin by nás mohli potrestať temnicami pod hradom, dokonca by nás mohli odsúdiť na smrť. A to vari nechceme.

Nakoniec Novoťania našli spôsob, ako starému kostolu pomôcť, aby spadol. Plán však tajili. Všetci, ktorí sa na skaze kostola dohodli, sľúbili, že plán na zbúranie kostola uchovajú v tajnosti, aby sa vec nerozchýrila a nedostali sa do ťažkostí.

Navonok sa zdalo, akoby sa Novoťania zmierili s tým, že im nového kostola zatiaľ netreba, lebo sa dosť dlho nič nedialo. Oni však len čakali na vhodnú chvíľu. A tá prišla raz v lete počas veľkej búrky a prudkého lejaku. Dohodnutí chlapi sa počas búrky vybrali ku kostolu s hákmi a hrubými lanami, ktoré po večeroch uplietli doma z mocných ľanových nití. Iní prišli s rebríkmi, tak ako sa na tom tajnom zasadaní dohodli. Počas búrky na vežu kostola zavesili laná a drevenú vežu zvalili na strechu kostola, ktorá sa preborila a poškodila, čo sa dalo.

Len čo sa búrka skončila, novoťský richtár sa s chlapmi vydal do Oravského Podzámku oznámiť panstvu, že do veže kostola udrel blesk a celý ho rozváľal. Ľudia bez kostola nechcú byť a tak treba urýchlene postaviť nový. Úradníci sa možno aj čudovali, že tá búrka prišla Novoťanom vhod, ale nič sa nedalo robiť. Pri obhliadke sa nezistil zásah ľudskej ruky, všetko vyzeralo tak, akoby do kostola naozaj udrel blesk, čo sa stávalo aj v iných dedinách. Panstvo teda prisľúbilo Novoťanom pomoc. Na stavbu kostola poskytne potrebné drevo a dosky na krov, vypomôže aj nejakou korunkou, aby kostol bol čím skôr hotový. Novoťania len na to čakali a hneď sa s vervou pustili do stavby nového kostola. Lámali a zvážali kameň, pomáhali so záprahmi volov aj vlastnou prácou. Chceli mať parádnejší kostol, ako mali iné oravské obce.

-Keď majú kostol s dvoma vežami v Zákamennom, budeme mať aj my! – rozhodli radní a tak začali stavať kostol s dvoma vežami. Ale precenili svoje sily a keď postavili kostol pod strechu, zistili, že veru dve veže nijako nebudú schopní postaviť, ba dokonca aj tú jednu postavia len po biede. Vyčerpaní chudobní obyvatelia už nemohli znášať ďalšie ťarchy a panstvo tiež nechcelo prispieť na druhú vežu len pre pýchu a závisť. Znovu zasadala obecná rada:

-Ak nemáme na dve veže, postavíme zatiaľ jednu a keď sa trocha zmôžeme, dostaviame druhú. Toto bol rozumný návrh a aby mohli kostol užívať, síce s ťažkosťami, ale predsa dostavali aspoň tú jednu vežu.

Dlho Novoťania držali v tajnosti, ako si dopomohli k stavbe nového kostola. Ale raz na jarmoku v Zákamennom sa ktorýsi z radných tak dlho častoval s kamarátom z Mútneho, že mu pálenka rozviazala jazyk a celú históriu o kostole vytáral. Lenže potúžený jazyk mu už dobre neslúžil a on splietal piate cez deviate. Raz o tom ako do dreveného kostola udrel blesk, hneď na to, že starý kostolík bol z jedlí a ako dopomohli počas búrky k zbúraniu. Dobre počastovanému kamarátovi už neslúžil nielen jazyk ale ani mozog a keď druhý deň doma vytriezvel, v hlave mu ostalo len každé piate slovo. Buď zle rozumel, alebo bol veľký figliar a na večerných posiedkach susedom rozprával:

-A počuli ste o tom, ako Novoťania kostol zjedli?

Chýr o tom Mútňania škodoradostne rozniesli po celej Bielej Orave, veď najväčšia radosť je škodoradosť. A tak sa celá Biela Orava dozvedela, že Novoťania svoj kostol zjedli.

 

Z knihy Príhody a povesti Bielej Oravy